To nemôže byť pravda. Ako mám ísť do školy? Musím zavolať Mii! Veď je moja najlepšia kamarátka niečo ako moja sestra. Ona mi pomôže. Mia zdvihla ako vždy hneď po druhom zvonení.
"Halo?" Z telefónu sa ozval Miin hlas.
Kedže som mala hlas ako chalan musela som sa pokúsiť napodobniť babský hlas.
"Mia, to som ja Kiara. Mám veľký problém. Prosím dobehni ku mne. Ale ponáhľaj sa!"
"Hneď som tam. Inak máš zvláštny hlas. Si chorá?"
"Mia! Nevypytuj sa a rýchlo príď."
Za chviľku zvonil zvonček kedže Mia býva iba kúsok od nás.
"Hneď som tam. Inak máš zvláštny hlas. Si chorá?"
"Mia! Nevypytuj sa a rýchlo príď."
Za chviľku zvonil zvonček kedže Mia býva iba kúsok od nás.
Od škôlky sme si veľmi blízke. Ona to musí pochopiť. Teda dúfam že to pochopí. Otvorila som dvere v očakávaní aká bude Miiná reakcia. Na prvý pohľad som na nej zbadala zdesenie a pochybnosti. Ukázala som jej, že má ísť dnu a sadnúť si na gauč. Podišla som k nej a začala vysvetlovať.
"Mia to som ja Kiara. Viem isto si myslíš že aký blázon to s tebou hovorí no naozaj som to ja. Musíš mi veriť!"
"Mia to som ja Kiara. Viem isto si myslíš že aký blázon to s tebou hovorí no naozaj som to ja. Musíš mi veriť!"
Mia sa na mňa pozrela ako na zjavenie. No potom som zbadala v jej očiach pochopenie.
"Ťažko sa tomu verí, že ty by si mal byť moja najlepšia priateľka tak to skús nejak dokázať."
"V škôlke si každé ráno plakala keď ťa nechávali s nami. A keď sme išli spať tak my dve sme sa vždy rozprávali o bábikách. No ták! Uver mi!"
"Kiara! Ako to že si chalan? Veď to nie je možné!"
"Ja si myslím, že sa to stalo vtedy keď sme boli pri tej soche, ktorá plní želania. Nespomeniem si ako sa volal. No to je jedno...proste som bola naštvaná na chalanov a povedala som rôzne veci. Dnes ako som sa uvidela pomyslela som si, že možno ma to trestá zato že som ponížila chalanov. Ja neviem!"
Kamarátky sa dlho rozprávali a hľadali spôsob ako to všetko vyriešiť.
Pokračovanie nabudúce :)))
"Ťažko sa tomu verí, že ty by si mal byť moja najlepšia priateľka tak to skús nejak dokázať."
"V škôlke si každé ráno plakala keď ťa nechávali s nami. A keď sme išli spať tak my dve sme sa vždy rozprávali o bábikách. No ták! Uver mi!"
"Kiara! Ako to že si chalan? Veď to nie je možné!"
"Ja si myslím, že sa to stalo vtedy keď sme boli pri tej soche, ktorá plní želania. Nespomeniem si ako sa volal. No to je jedno...proste som bola naštvaná na chalanov a povedala som rôzne veci. Dnes ako som sa uvidela pomyslela som si, že možno ma to trestá zato že som ponížila chalanov. Ja neviem!"
Kamarátky sa dlho rozprávali a hľadali spôsob ako to všetko vyriešiť.
Pokračovanie nabudúce :)))